Recenzia: Django Unchained (2012)

Už od vzniku filmu Nehanební bastardi sa horlivo diskutovalo, že pozoruhodný filmový tvorca, Quentin Tarantino, je predurčený k natočeniu westernu. On sám sa tejto myšlienky držal dlhší čas ako horda diskutujúcich fanúšikov na webových stránkach, veď jeho veľkou inšpiráciou je samotný Sergio Leone. Django Unchained nie je len dákou poctou spaghetti westernom, ale aj plnohodnotnou Tarantinovkou, ktorá získala päť oscarových nominácií.

Dva roky pred americkou občianskou vojnou sa otrok Django (Jamie Foxx) dostáva do služieb nájomného lovca Dr. Kinga Schultza (Christoph Waltz). Schultz opovrhuje otrokárstvom a preto Djangovi sľúbi slobodu ak mu pomôže dolapiť bratov Brittlevcov. Medzi týmito dvoma rôznorodými mužmi sa však vytvorí silné priateľské puto. Po rôznych dobrodružstvách sa spoločne vydávajú vykúpiť Djangovu ženu Broomhildu z otroctva. Keďže ju vlastní bohatý a krutý plantážnik Calvin Candie (Leonardo DiCaprio) nebude tento „obchod“ jednoduchou záležitosťou.

Dlhé zábery, skvelé konverzácie a geniálny soundtrack, tieto atribúty celkom vystihujú Tarantinov western. Kultové hlášky vychádzajú plnou údernosťou vďaka hercom. Tarantinov objav Christoph Waltz sa opäť predviedol v tom najlepšom svetle, o čom svedčí i nominácia na Oscara. Jeho všadeprítomná charizma a herecký um mierne zatieňujú jeho kolegov. Za zmienku stojí i výkon Samuela L. Jacksona, ktorý svojmu starému ufrflanému majordómovi pridal do prejavu niečo z malého gangstera z ghetta, čo pôsobilo neskutočne vtipne a sviežo. Potešujúce sú tiež známe tváre, ktoré sa zjavia len na chvíľku aby potešili fanúšikov exploit filmov, či skutočných fajnšmekrov. Spomeňme napríklad Brucea Derna, známeho kovboja z amerických filmov, Toma Saviniho, osobu, ktorá je symbolom kvalitných gore efektov, či Franca Nera, pôvodného Djanga z roku 1966.

Našťastie nie je nový Django nejakou obyčajnou čistokrvnou poctou spaghetti westernom, v ktorej by sa len využívali naračné a obrazové prvky tohto žánru. Film je skôr typickou tarantinovskou konverzačkou s jeho invenciou a odkazy sú len vo veľmi jemných náznakoch, ktoré si uvedomia len tí diváci, čo majú napozerané známe ale i menej známe kúsky (pre európskeho diváka, to nie je príliš ťažká úloha). Istá potrebná spojitosť je citeľná skôr v umne vybranom trackliste, v ktorom odznie dosť Morriconeho skladieb, pričom nie sú až tak priveľmi známe, čo je len dobre.

Čo môže pôsobiť trošku rušivo a niektorých ľudí to možno odradí je zobrazovanie násilia. Striekanie krvi je za hranicou akejkoľvek únosnosti. Našťastie celá táto prehnanosť pôsobí zábavným dojmom. Ladené je to na japonský šialený spôsob a hneď pri prvom výstreku krvi som si spomenul na western japonského režiséra Takashi Miikeho, Sukiyaki Western Django, v ktorom si Tarantino zahral jednu z vedľajších úloh. Ak vám však nevadí ukrutné násilie, ktoré je podávané absurdnou formou, ste na správnej adrese. Taktiež veľmi oceňujem, že prestrelky sa nesú v duchu európskeho štýlu, to znamená, že čím kratšie tým lepšie. Samozrejme sa tu nájde aj nejaká tá výnimka, ktorá sa príliš nedrží tohto konceptu, no funguje to dokonale.

Konečný verdikt:

Tarantino bol jednoducho predurčený k tomu, aby natočil western. Svojich fanúšikov nesklame ani jednu sekundu vo filme a to aj napriek tomu, že v druhej polovici príde tomuto kúsku trošku dych. Všetky jeho typické filmové zručnosti pretavil do jedného nezabudnuteľného diela, v ktorom sa mieša čaro 70.-tych rokov z exploit žánrov spaghetti western a blaxploitation so súčasnými trendmi v neopakovateľnom rukopise.

4 KOMENTÁŘŮ

    • Amen 🙂 Prestreliek nebolo moc a pokiaľ človek nie je 70 ročný šaolinský mních, tak ho v dnešnej dobe niečo takéto nemôže pohoršiť. Bolo ich tam tak akurát – dôležitejšie boli krásne Tarantinovské dialógy, kultovné hlášky, skvelý scenár, réžia, kamera, originalita, herecké výkony a celkovo každučký jediný aspekt tohoto nezabudnuteľného kúska kinematografie 🙂 Mňam 🙂

    • Amen 🙂 Prestreliek nebolo moc a pokiaľ človek nie je 70 ročný šaolinský mních, tak ho v dnešnej dobe niečo takéto nemôže pohoršiť. Bolo ich tam tak akurát – dôležitejšie boli krásne Tarantinovské dialógy, kultovné hlášky, skvelý scenár, réžia, kamera, originalita, herecké výkony a celkovo každučký jediný aspekt tohoto nezabudnuteľného kúska kinematografie 🙂 Mňam 🙂

ZANECHAT ODPOVĚĎ

Zadejte svůj komentář!
Zde prosím zadejte své jméno