Pozor! Článok obsahuje viac spoilerov ako je zdravé.
Raz za čas sa objaví vo filmových vodách dielo, ktoré je niečím úplne odlišné. Jedným z poznávacích znakov je, že obrovská fanúšikovská základňa dopodrobna skúma daný film a rozoberá jednotlivé fragmenty. Obdobne je na tom aj nedávne hororové prekvapenie The Cabin in the Woods, v ktorom vystúpily snáď všetky hororové postavy, ktoré môže človek poznať. V nasledujúcom článku sa dočítate aké všetky ozruty ste vo filme mohli vzhliadnuť, odkiaľ ich vlastne poznáte a prečo by ste ich mali mať radi.
Poradie príšer nie je náhodné, ale je usporiadané podľa stávkovej tabule, ktorá sa vyskytla vo filme.
Werewolf (Vlkolak)
Prvá zmienka o niečom ako vlkolak siaha do preďalekej histórie. Herodotes, otec dejepisu, sa vo svojom diele Histories apodeixis (Dejiny) zmieňuje o kmeni nazývanom Neuri. Všetci z tohto kmeňa sa mali raz v roku premeniť na vlka a v tejto forme ostať niekoľko dní, kým opäť nedostali ľudskú podobu. Literatúra prichádza s touto postavou v roku 61 nášho letopočtu. Riman Gaius Petronius napísal počas vlády cisára Nera satirickú novelu, Satyricon, kde sa v jednej kapitole premení mladá žena na vlka (a nie nikoho nezabije).
Prvý film s vlkolakom sa volá jednoducho Werewolf (1913) a v roku 1924 bol zničený pri požiari, čiže nám nie je dovolené ho vidieť. Film opisoval osud mladej ženy z kmeňa Navajo, ktorú matka naučila meniť sa na vlka. Tá svoju schopnosť využívala k zabíjaniu bielych osadníkov. K najvyznámnejšiemu filmu pre túto postavu prišlo až o pár desaťročí neskôr. V roku 1941, keď filmové štúdio Universal ešte stále vládlo filmovému hororu a určovalo trend, vypustilo nesmrteľnú klasiku s Lonom Chaneym jr., The Wolf Man. Pôvodne mal byť film byť len akousi psychologickou hrou, v ktorej by nebolo jasné, či sa hlavný hrdina naozaj mení na vlkolaka alebo nie. Štúdio sa však bálo o svoje peniaze, takže sa vlkolak vo filme nakoniec objaví. Paradoxom je, že záber na spln a ani premenu neuvidíme. Tento vlkolak sa vrátil ešte v niekoľkých mash-upoch, v ktorých si to rozdal s ďalšími kultovými príšerami zo štúdia Universal, Draculom a Frankesteinom. K výraznému zvýšeniu diváckeho záujmu o vlkolaka boli zlaté osemdesiate hororové roky. Americký vlkolak v Paríži (1981), ktorý sa skvelo vyhral so scénami snov a príjemne mixoval horor a komédiu a Kvílenie vlkolakov (taktiež 1981), ktorý sa dočkal ďalších šiestich pokračovaní pripravili pôdu vlkolakom, ktorý dokážu osloviť mladého, moderného diváka (čiže sranda a krv). Posledným výrazným počinom o tejto beštií je remake klasickej kultovky s Chaneym jr., Vlkolak (2010). Samozrejme nesmieme ani pozabudnúť na to, že je tu ešte Twilight sága, ktorá totálne dehonestuje všetko čo môže.
Alien Beast (Sajrajt z vesmíru)
Možno mi nebudete veriť ale táto hororová postava nemá reáalny základ a vychádza hlavne z fantázie literárnych autorov. Najvýznamnejšie dielo zaoberajúce sa týmito agresívnymi návštevníkmi z kozmu je román H.G.Wellsa, Vojna svetov (1898). Na motívy knihy, ktorá je o tom ako si Marťania chceli podrobiť ľudstvo, vznikla kontroverzná rozhlasová hra Orsona Wellsa (1938) a zhruba sedem filmových adaptácií (plus jeden seriál), z ktorých sú najvýznamnejšie adaptácia z roku 1953 a Spielbergova verzia z roku 2005. Na filmovom plátne sa votrelcom darilo hlavne v 50. rokoch minulého storočia, kedy vznikali absurdné filmy s ešte absurdnejšími názvami. Film Robot Monster (1953) o mimozemšťanovi s vizážou gorily, ktorý má nasadenú potápačskú helmu, likvidujúci ľudstvo vo veľkom, je považovaný za jeden z najhlúpejších a tým pádom i najhorších filmov vôbec.
Do inej kategórie však patrí horor The Thing from Another World (1951) o zmrznutom mimozemšťanovi, ktorého tím vedcov preberie k životu (a áno tušíte správne, že ide o to isté ako Carpenterova ospevovaná Vec z roku 1982). „Cabinovský“ Alien Beast vychádza z kultového hororu Votrelec (1979) a jemu (ne)podobnému kolegovi Predátorovi (1987). Filmov, kde sa vyskytujú krvilační mimozemšťania je plno a prevažne sa vyskytujú v dielach ťažkotonážneho béčkového kalibru, čo tým najodolnejším našťastie vôbec neprekáža.
Mutants (Mutanti)
Pri slove mutanti mi hneď pred oči vyskočia X-Meni a ďalší nadupaní sueperhrdinovia, ktorí sú krásni a silní. Lenže pri hororových mutantoch je to trošku iné. Poväčšine sú to strašne škaredí jedinci, ktorí boli vystavení nejakej toxickej látke, prípadne radiačnému žiareniu. S ich škaredosťou však prichádza aj agresivita a najrôznejšie formy násilia. „Cabinovským“ mutantom bol predobraz horor C.H.U.D. (1984), v ktorom sa komunita bezdomovcov žijúca v podzemných chodbách New Yorku premení na „kanibalistických humanoidných podzemných obyvateľov“ po kontakte s rádioaktívnym odpadom. Následne sa začnú živiť čerstvými Newyorčanmi.
Trošku odlišných mutantov, ale stále mutantov, môžeme nájsť i v kúskoch Hory majú oči (1977), ktorý sa dočkal i remakeu s geniálnym akčným a krvavým záverom (2006) a vyvražďovačke Pach krvi (2003), ktorá má už štyri pokračovania. V oboch prípadoch ide o zdegenerované tlupy, ktoré žijú na samote a vyžívajú sa v mučení a zabíjaní.
Wraiths (Duchovia)
Duch je v tradičnom ponímaní, ale aj v literárnej alebo filmovej fikcií, braný ako duša mŕtvej osoby, ktorá sa živým odhalí buď vo viditeľnej forme alebo nejakým iným prejavom, ktorí si skrátka nedokážeme vysvetliť. V literatúre môžeme ducha nájsť už v Shakespearovom Hamletovi (duch jeho zavraždeného otca). Vo filme sa duch prvýkrát objavuje v roku 1934 vo filme The Ghost Walks. Už vtedy sa vytvorila dejová linka, ktorá sa objavuje prevažne v amerických ducharinách doteraz: partička ľudí je uväznená v dome, kde za záhadných okolností umierajú ľudia, za čo môže jeden nahnevaný duch. Ku klasike s neopakovateľnou atmosférou, ktoré pomáhali vytvárať konečnú podobu tohto subžánru sa radia filmy Dom Hrôzy (1959) a Strašenie (1963), pričom sa oba dočkali nie príliš úctivých remakeov. Keďže sú „wraiths“ hlavne násilný a agresívny duchovia, čo „cabin“ potreboval, inšpiráciu hľadal hlavne v novších a tým pádom krvavejších filmoch ako 13 duchov (2001) a Loď duchov (2002). Nič to ale nemení na tom, že „cabinovský“duch, ktorý sa vznášal po kanceláriách pri krvavom masakri bol nápadne podobný tomu, čo sa vyskytol na začiatku komédie Krotitelia duchov (1984).
V tomto odstavci sa odvolám ešte na ducha, čo sa vo filme objavil, no nie je v tabuľke. Japonský duch, Kiko, ktorý sa objavuje na obrazovkách z japonskej survival odnoše, je odkazom na japonské duchárčiny označované ako Yurei films (Yurei=duch). Tento duch má typické znaky: biele ošatenia, čierne vlasy, červené oči (prípadne čierne, žlté, modré), bezvládne ruky a pohyb spočíva poväčšine v levitácií. Predobrazom Kiko sú j-horory ako napríklad Kruh (1998) a Nenávisť (2000). Samozrejme, že sa k týmto skvelým japonským hororom dá vzhliadnuť i odpudivé americké ničenie v podobe remakeov.
Zombies (Zombíci)
Zombíci sú snáď moji najobľúbenejšie hororové monštrá. Sú to krvilačné beštie útočiace vo veľkých nemŕtvych hordách bažiace po lahodných mozgoch. No nie vždy tomu tak bolo. Samotná postava zombie vychádza z voodoo rituálov, pričom zombie fungoval ako nemŕtvy sluha svojmu pánovi, ktorý ho oživil. V skutočnosti sa však jednalo o ľudí, ktorí boli na obmedzený čas prebratý z komatózneho stavu silnými drogami. Títo ľudia boli potom presvedčení, že boli privedení späť k životu aby slúžili. Tieto rituály sú opísané v knihe Magic Island cestovateľa, okultistu a ťažkého alkoholika Williama Seabrooka. Tá bola inšpiráciou pre prvý zombie film, White Zombie (1932). Žiadni mäsožravci sa vo filme nenachádzali a boli tu len extrémne pomaly sa pohybujúce lacné pracovné sily. Pravdou ale je, že film si doteraz necháva slušnú tiesnivú atmosféru.
Vyše tridsať rokov trvalo, kým sa zombíci stali tým čím sú teraz. Rok 1968 znamenal pre americký horor znovuzrodenie, pričom začali režiséri využívať úplne nové naratívne postupy, čím sa ich filmy úplne odlišovali od svojich žánrových predchodcov. Nás momentálne zaujíma jeden, Night of the Living Dead režiséra Georgea A. Romera (momentálne má jeho Dead saga dokopy 6 častí a nezdravý počet remakeov). Ten nielenže zmenil nazeranie na zombie, ale aj na zobrazovanie násilia (v tej dobe bol film označovaný za extrémne nevhodný a časopis Variety ho dokonca nazval „pornografia násilia“). Odvtedy sme boli svedkami mnohého krviprelievania apokalyptických rozmerov. Jedným z poznávacím znakov pre zombie (okrem pomalej chôdze, nulovej vôle prežiť a ak nedostanú ranu do hlavy tak aj nesmrteľnosti) je ich záľuba k mozgom. Tú však nenašli u Romera, ale v zombie komédií The Return of the Living Dead (1985), čo je akýmsi rip-offom k spomínanému Romerovmu masterpieceu. Postupným vývinom sa zombíci naučili aj bežať, O 28 dní… (2002), no „cabinovský“ zombíci boli našťastie tí vyhladovaní a pomalí, čo bolo krásne zachytené v jednom komickom zábere.
Reptilius
Tak a teraz tu máme príšeru, ktorá odkazuje len na jeden jediný film, respektíve jeden film v dvoch verziách. Dánsky „giant monster“ film Reptilicus (1961) je o obrovskej prehistorickej jašterici terorizujúcej Kodaň. Film vznikol v dvoch verziách, dánskej a americkej, ktoré sú odlišné len v niektorých scénach a hereckom obsadení. Najväčším rozdielom je, že v dánskej verzii Reptilicus lieta a v americkej miesto lietania Reptilicus strieľa jedovatý sliz. V domácom Dánsku sa stal film kultovou záležitosťou, podľa ktorej vznikol paperbackový román a krátko vydávaný komiks.
Clowns (Klauni)
Klauni sa dajú brať buď ako niečo pekné a veselé, čo pobaví deti, prípadne i dospelých, alebo ako niečo zlé a strašidelné. V hororoch sa samozrejme ide po druhej alternatíve. Pôvod zlého klauna nie je presne jasný, no jeden z konceptov tejto postavy stavia na reálnom základe, sériovom vrahovi a sexuálnom úchylovi Johnovi Wayne Gacymu (prezývaný ako „Killer Clown“, kvôli jeho alter egu Klaun Pogo, ktorým zabával deti na ich oslavách a podobných akciách).
Hororoví klauni kvôli svojej šialenosti, diabolskému úsmevu a maske, ktorá sa vplyvom ich násilnej stránky stáva strašidelnou sú vďačnou témou filmárov. Na prvý pohľad sa to ani nezdá, no filmov s vraždiacimi klaunmi je viac ako dosť. Jeden z najlepších je televízna adaptácia románu Stephena Kinga, To (1990), kde zlo berie na seba podobu klauna s diabolským úsmevom. K tým významnejším patria filmy ako napríklad Drive Thru (2007), s geniálnym menom pre záporáka – Horny Clown, alebo Killer Klowns from Outer Space (1988) čo je absurdná hororová komédia.
Witches (Čarodejnice)
Čarodejnica a čarodejníctvo vychádza z historického a náboženského kontextu. Čarodejnica je osoba, ktorá majstrovsky využíva nadprirodzené sily a magické kúzla a čary. Z kresťanského hľadiska sa jedná o hriešnu ženu, ktorá je v blízkom vzťahu s diablom a spôsobuje bežným ľuďom len utrpenie a smrť.
„Cabinovskými“ čarodejnicami sa myslia hlavne tie zo stredoveku a ranného novoveku, ktoré svojimi kúzlami dokázali vyvolať krvavý masaker, prípadne brať na seba podobu krvilačnej beštie. Filmov, kde sa jedná o skutočnú čarodejnicu v spojení s diablom a nie o nevinné ženy (napríklad Kladivo na čarodějnice (1969)) je ako šafranu. No spomeňme trebárs starší anglický kúsok Blood on Satan´s Claw (1971) alebo nový akčný horor s Nicolasom Cageom v hlavnej úlohe Hon na čarodejnice (2011).
Sexy Witches (Sexy čarodejnice)
Mám pocit, že sexy čarodejnice sa na tabuli vyskytli len preto aby niektorí ľudia rozmýšľali aký je rozdiel medzi týmto druhom a normálnymi čarodejnicami a prečo sme ich vo filme nezhliadli. Podľa mňa si sexy čarodejnice našli svoju inšpiráciou v trinásťdielnej sérií Witchcraft (prvá časť je z roku 1988) a na lacných, vtipných, hororových a erotických „skvostoch“ ako napríklad Čarodejnice z Breastwicku (2005), čo je skôr založené na odhaľovaní ženských tiel než ľudského mäsa.
Demons (Démoni)
V každom náboženstve je peklo. Okrem pána pekiel a rôznych zatratencov sa tam nachádzajú démoni, stvorenia zlé, nenávistné a zloprajné. Démoni majú vo filmoch veľmi rozličnú a nejednotnú podobu. Niekedy sú zobrazovaní ako malí škriatkovia s krídlami, inokedy sú to zohavení humanoidi alebo je to skrátka klasický čert. K jednému z prvých filmových odhalení démona vo filme prichádza v anglickom počine Night of the Demon (1957), čo je adaptácia románu Montague Rhodes Jamesa s názvom Casting the Runes (1911). Zo spojenia knižného a filmového názvu je viacmenej jasné, že pôjde o vyvolanie zlého démona, ktorý začne zabíjať. „Cabinovský“ démoni zrejme vychádzajú z kultovej série Noc démonov (prvá časť je z roku 1988), ktorá má tri časti a jeden remake. V tejto sérií nejde o vyvolávanie démonov, ale o ich vstupovanie do teenagerských tiel, pričom prichádzajú na rad celkom slušné masky.
Hell Lord aka Fornicus, Lord of Bondage and Pain (Pekelný pán aka Fornicus, Pán područia a bolesti)
Pekelný pán vychádza z postavy, ktorá sa objavila knižke, ktorá odštartovala niekoľkodielnu hororovú sériu. Keď sa zjavila v „Cabin“, hneď bolo každému jasné, že ide o parafrázu na Pinheada vodcu Cenobiteov (vyžívajúcich sa v ľudskom telesnom utrpení) zo série Hellraiser (prvá časť je z roku 1987). Hellraiser je adaptáciou románu Clivea Barkera The Hellbound Hound (1986) a dočkal sa ďalších ôsmich pokračovaní. Cenobiti sa dokážu z pekla dostať na tento svet pomocou skladacej kocky, ktorej odkaz sa dá nájsť i v „Cabin“ (bola to tá skladacia guľa).
Angry Molesting Tree (Nahnevaný obťažujúci strom)
Táto beštia je skôr vtípkom a veľmi dômysleným odkazom ako plnohodnotnou filmovou postavou. Celý film The Cabin in the Woods navodzuje pocit, že sa jedná o kópiu série Evil Dead (prvá časť je z roku 1981, teda ak nerátam krátkometrážneho predchodcu Within the Woods (1978)) a práve odtiaľ je tento nadržaný strom. Nachádza sa v prvej časti, v scéne keď sa zlo preberalo, bola jedna zo ženských postáv, Cheryl, bez varovania a nemilosrdne znásilnená práve týmto spomínaným stromom.
Tak, to by bolo prvých dvanásť beštií, ktoré sa zjavili na tabuli a ani zďaleka nie sú všetky. Ak sa chcete čo-to dočítať o ďalších kultových hororových postáv vyskytujúcich sa v tomto filme, počkajte si do stredy na článok The Cabin in the Woods: Monštrá a votrelci (2. časť).