Retro: Trainspotting (1996)

Mať možnosť vybrať si život, vybrať si prácu, vybrať si kariéru, vybrať si rodinu. To je začiatok úvodného monológu hlavnej postavy v jednom z najlepších filmov o drogách.

Film mal prvýkrát premiéru v roku 1996. Do režisérskeho kresla sa posadil Danny Boyle, ktorý mal dovtedy za sebou len celovečerný debut Plytký hrob a režírovanie niekoľkých častí seriálu Inšpektor Morse. Na scenári pracoval Andrew Macdonald. Hlavné role obsadili Ewan McGregor (Renton), Ewen Bremmer (Spud), Jonny Lee Miller (Sick Boy), Kevin McKidd (Tommy), Robert Carlyle (Begbie) a Kelly MacDonald (Diana). Pre väčšinu z nich to bolo jedno z ich prvých nakrúcaní. Film nakoniec slávil úspechy po celom svete, z Ewana McGregora spravil svetovú hviezdu a Boylovo meno získalo patričné uznanie.

Dôležitou časťou filmu, tou ktorá sa vám vybaví hneď, keď sa povie Trainspotting, je hudba. Boyle nedal do filmu originálnu hudbu. Naopak, soundtrack poskladal z hudby 90. rokov a môžem povedať, že bez tej hudby, by tento film nebol tým, čím je teraz. Kultovým snímkom. Čo sa mu úžasným zlúčením hudby a obrazu skutočne podarilo sú abstrakné resp. subrealistické scény. Medzi tie nezabudnuteľné patria jednoznačne potápanie či predávkovanie sa za zvukov piesne Perfect Day od Lou Reed. Tí, ktorí tento film už videli, vedia o čom hovorím.

O čom pojednáva príbeh? Renton a jeho priatelia sú narkamani, ktorých jedinou starosťou je zohnať ďalšiu dávku. Keď ste závislí, nemusíte sa predsa starať o nič iné, žiadne bežne starosti života. Príbeh začína vo chvíli, keď sa Renton rozhodne dať z vlastnej vôle na odvykačku.

Film je mozaikou epizódnych príbehov, ktoré do seba dokonale zapadajú. Tu sa nie je o čom baviť, Boyle je režisér, ktorý svoje remeslo ovláda a z knižnej predlohy (Trainspotting – Irvine Welsh, 1993) vytrieskal to najlepšie čo sa dalo.

Ná záver by som rád porovnal Trainspotting s jedným z najznámejších filmov o drogách, Requiem za sen. Obidva majú toho veľa spoločného. Základnú tému, takmer neznámeho režiséra, málo známych hercov, úžasne subrealistické scény. Smrtiaci soundtrack. Čím sa tieto filmy najviac líšia, je koniec a pocity pri sledovaní filmu. Requiem je drsne depresívny snímok, ktorý vo vás zanechá zničujúci pocit. Celý film smeruje z tej primeranej stránky až po to najhoršie možné, bez nejakých výrazných optimistických chvíľ. Oproti nemu, v Trainspottingu nastáva tá najtemnejšiu časť niekde v polovici a koniec, realatívne optimistický, za zvukov Born Slippy, vo vás ostane rovnako ako koniec Requiem za sen. Verím, že obidva filmy dokážu od drôg odradiť i keď každý na to ide iným spôsobom.

ZANECHAT ODPOVĚĎ

Zadejte svůj komentář!
Zde prosím zadejte své jméno